Ľudmila Badurová
A je to tu!
Síce je ešte len začiatok mája, ale škola je už pri konci. A koniec mája prináša aj ústnu maturitu.
Síce je ešte len začiatok mája, ale škola je už pri konci. A koniec mája prináša aj ústnu maturitu.
Dnešná urýchlená doba nám niekedy nedáva čas ísť sa niekde len tak prejsť, či urobiť si s rodinou malý výlet.
Pred aj dlho po prezidentských voľbách sa u nás v triede hovorilo o rôznych ľuďoch v parlamente, o rôznych politických stranách...
Dvadsiateho ôsmeho apríla 1644 si Žofia dala k svojmu lôžku zavolať svoje deti. Nik z prítomných nevládal prehovoriť ani slovko, dusili v sebe plač a hrýzli si pery. Z očí im stekali slzy, keď Žofia čoraz pevnejšie a mocnejšie zvierala detské rúčky. Hľadela striedavo na Adama, potom na Lacíka a stisk jej bielych rúk postupne slabol. Zrazu uvolnila zovretie a ruky jej bezvládne klesli na prsia. Potom naposledy vydýchla. Fraňo Vešeléni dal na Žofiinu hrobku vyhotoviť nápis : „ SOPHIA BOSNIAK, FRANCISCI L. BAROINUS WESSELENI, CONJUX, MORTUA IN ARCE STRECZEN DIE 28. APRILIS 1644.“
Už ani neviem, ako táto báseň vznikla, ale rozhodla som sa, že ju sem pridám...
Túto báseň som napísala po tom, čo sa so mnou môj priateľ takmer rozišiel...
Vždy, Keď je u nás môj priteľ, moja mama stále hovorí, ako je jej samej v kuchyni smutno. No keď u nás nie je, všetko je v poriadku.
Už od rána som v škole počúvala blbé a strašidelné zážitky z tohto dňa. Neverím na tieto hlúposti no...
Nechápem jednu veľmi divnú vec, ktorá sa týka našej riaditeľky, ktorá nás tento rok učí chémiu.
Dnes ráno, keď som prišla do školy, v triede sedeli dvaja spolužiaci. Martin počúval hudbu a Kubo niečo písal.
Násilie je v dnešnom svete už takmer všade na dennom poriadku. Žiaľbohu, tento fenomén neobchádza ani pôdu školy. Navonok je všetko v poriadku, ale cez prestávky sa za dverami tried a na toaletách dejú veci, o ktorých sa našim rodičom kedysi ani nesnívalo. Na dennom poriadku je duševné i telesné týranie ,,násťročných a výnimkou nie je ani ťažké ublíženie na zdraví či spáchanie vraždy.
Už tých hriechov, ktoré páchame voči našej matičke zemi, začína byť v posledných rokoch akosi priveľa. Ak sa okamžite nespamätáme, tak možno už zajtra sa nebudeme mať kde prebudiť... Možno to znie pateticky, ale naša mladá generácia by mala začať myslieť globálne a chrániť svoju zem. Lebo tá je len jedna!
Čítala som článok jednej mojej spolužiačky, a našla som tam niečo, čo by som mala spraviť. A možno nie len ja, ale aj mnoho ľudí po celom svete...
Toto je báseň, ktorú som napísala, keď môjmuveľmi dobrému kamarátovi zlomila srdce jeho láska...
Paris a Jessica sa promenádujú so svojimi psíkmi, akoby to boli módne doplnky. S takýmito maznáčikmi sa však podľa odborníkov zle zaobchádza alebo ich väčšina ľudí opustí hneď po tom, ako sa ich nabažili.
Začalo to 24. 2. 1992, keď môj oco aj s bratom, ktorý mal vtedy 3 roky, prišli domov a počuli zvoniť telefón. Volali z nemocnice kvôli mojej maminke. Teda v podstate kvôli mne. Prišla som na svet...